Maliny a babičky

Autor: Viera Šimkovičová | 28.1.2013 o 15:22 | (upravené 28.1.2013 o 15:50) Karma článku: 18,81 | Prečítané:  1236x

Kedysi dávno som mala tri babičky. Jednu z otcovej strany, jednu z maminej, a jednu - dnes by sme ju nazvali asi adoptovanú. Stačilo, že babka  sedávala na lavičke pod orechom a ja som chodila okolo s maminou. Babka mala starý dom, ktorý vyzeral veľmi tajomne, staré zástery a hlavne v záhrade niečo, čo som mala veľmi rada.

Poď, dám ti himbery - hovorievala babka. Mala som problém si to slovo zapamatať, ale vedela som, čo to je - boli to voňavučké maliny, exotickosť im pridávalo práve to cudzie slovo, ktoré používala.

Dnes znovu chodivam okolo brány mojej tretej babky. Nová brána z tepaného železa vyzerá starožitne  a dom stále pripomína trochu  Vilu vilôčku z Pipi dlhej pančuchy. Očas sa mi zdá, že babka na mňa zavolá spod už pre zmenu mladého orecha, pod ktorým síce už nie je lavička, ale veď v tom šere sa mi aj tak občas zazdá, že som ju len nezbadala.

Škoda, že dnes už máloktorá babka sedí za plotom na lavičke a sleduje, kto chodí okolo po ulici. Cesta je veľmi blízko, autá po nej frčia ako a pretekoch. Potom je ťažko malým dievčatkám prirásť takej babke ku srdcu, chodiť na "himbery" a preberať čerstvé orechy zo zvráskavencýh rúk, začiernených od šupiek, ktoré z nich odbalili. A tak sa mi zdá, že aj tým babkám je smutnejšie vnútri pri televízii, ako vonku pri tých štebotalkách, ktoré im vedeli spríjemniť samotu, a adoptovali si ich, aj keď nevedeli čo to je. Večernú nostalgiu potom už doplní len pes, ktorý sa motá okolo jej bývalej bráničky, rozrabáva sneh a sem - tam prestrčí ňufák cez tyče obrátac sa na mňa s malou otázkou v očkách. Možno že zacítil ten závan minulosti, keď som bývala pyšná na to, že ostatní majú babičky, dve, a ja mám až tri. A teraz už najbližšie ako sa dá - v srdci a v spomienkach.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?