Slovensko plné šťastných gayov

Autor: Viera Šimkovičová | 4.3.2014 o 16:09 | (upravené 4.3.2014 o 16:26) Karma článku: 9,45 | Prečítané:  2597x

  Tak konečne to niekto povedal na plné ústa. Na Slovensku to vôbec, ale vôbec nie je ani zdaleka také zlé, ako sa nám tu snaží nahovoriť tá liberálna homolobby a všelijaké iné paskudné, napospol zahraničným kapitálom podporované zdroje. Na Slovensku je gayom sveta žiť a nepovedal to nikto iný, ako gay sám a pretoto musí byť pravda. A aj keby nebola, tento nový guru vám vysvetlí, že je to váš problém a jediné, na čom záleží, je vaše osobné rozhodnutie a tolerancia.  

Presne v duchu takej abecedy šťastia kde je všetko také jednoduché ako že jedna a jedna sú dva, záleží iba na tom, ako sa gayovia sami vysporiadajú s útokmi okolia alebo nejakými fiktívnymi obmedzeniami a diskrimináciou. Keby boli sami tolerantní, určite by sa im to nestávalo a našli by zdroj svojho nehynúceho šťastia. Pozerajte si na internete iba pekné obrázky, žiadne štvavé články, a žiadne správy o tom, kto zase spáchal samovraždu, keď nezvládol svoju cestu za šťastím.

Konečne si my, heterosexuálna väčšina, môžeme vydýchnuť! Už nám nikto nebude tvrdiť že trpíme nejakou vymyslenou homofobiou, keď nám ide iba o to, aby tí gayovia sedeli pekne potichu doma, presne ako to napísal ten prvý osvietený spomedzi nich. Nebudeme sa musieť pozerať na tie ich nechutné prajdy, lebo pekne podľa vzoru svojho gurua konečne zostanú doma. Do slnečnej záhradky si postavia mamu a otca a nejaké deti, ak ich nemajú, nevadí, vystrihnú si ich z kartónu alebo tí zámožnejší si môžu obstarať nejaké tie figuríny z obchodu a obliekať ich podľa najnovšej módy. Susedom pohrabú trávnik a budú sa na nich stále usmievať a nahlas ich zdraviť.  Nebudeme počúvať všelijaké škrekľavé lesby, ktoré ani nevedia argumentovať, a pozerať sa na ich zadky ako nimi krútia pred kamerami. Budeme od nich očakávať výlučnú toleranciu k našim predsudkom a slepote, a keď sa im to nepodarí, môžeme im potom iba povedať: ste si sami na vine.

------------------

Bohužiaľ, človek je tvor, ktorý je naozaj schopný presvedčiť sám seba, že ilúzia, či bublina, ktorú si vytvoril o svete, je pravdivá. Stačí trošku narcizmu a presvedčí sám seba, že našiel tú jedinú správnu cestu a je ochotný sa s blahosklonnosťou (a toleranciou) pozerať na tých ostatných chudákov,  ktorí sa ešte plahočia a trápia hoci by to vôbec  nemuseli robiť. Jeho recept na život bude dokonca ocenený tými, ktorí konečne budú môcť snívať svoj sen o svete kde sa žiadni gayovia nevystrkujú na svetlo božie ale radšej chodia kanálmi aby ich nebolo veľmi vidno.

Moje podvedomie mi dnes ponúklo veľmi pohotovo sen, v ktorom sa tento proces odrazil úplne krásne a schematicky. Najprv som kráčala so skupinou ľudí na výlete smerom ku krásnej kolibe, ktorá bola cieľom našej cesty. Bol tam môj syn a niekoľko priateľov z mladosti, s ktorými som na podobné túry chodila. Prišli sme na miesto, pri kolibe tiekla voda a vchádzalo sa do nej cez malú jaskyňu. My sme už stáli na slnkom zaliatej terase s výhľadom na okolité hory, keď som počula, že v tej jaskyni jedna žena dostala astmatický záchvat. Niečo v ovzduší alebo možno kalustrofobia spôsobila, že sa začala dusiť. Počúvala som tie príšerné zvuky a pozerala sa pritom na to krásne údolie pred sebou. Pocítila som maličký záchvev nutkania ísť tej žene pomôcť, ale povedali mi, nech si len vychutnávam ten výhľad, ona si na to musí zvyknúť a potom ju to prejde.

Potom sme sa s partiou vrátili domov a ráno som chcela odísť. Nebolo to také jednoduché. Nocovali sme totiž vnútri nejakej pevnosti, do ktorej sme vošli pri návrate, a ten prechod musel niekto riadiť a strážiť, kto mal poverenie nás vpustiť dnu. Zvnútra som sa dostala k obrovskej bráne, na ľavej strane bol automatický hlásič, cez ktorý musel potvrdiť svoju identitu ten, kto chcel bránu otvoriť. V mojom sne to bol robot, ktorý mal čiernu kovovú tvár so zelenými led svetielkami usporiadanými v príslušnom tvare, a jeho tvár zároveň slúžila ako identifikátor - ked ju tam priložil, brána sa otvorila. Ja som začala búchať rukou po tom zariadení a bola som si istá, že sa neotvorí. Na moje prekvapenie sa brána otvorila aj tak, akoby na znak, že ma tam nikto nechce držať a môžem kľudne vyjsť von. Pred bránou svietilo slniečko a vyhrievali sa tam ľudia. Prechod ku nej bol dokonca bezbariérový, vydláždený zámkovou dlažbou. No už pár metrov od brány bola iná bariéra, neviditeľná. Svietilo cez ňu slnko, videli ste cez ňu svet, až kým ste sa k nej nepriblížili, netušili ste, že je tam. Tí, ktorí tam sedeli, mi tvrdili, že tam nič nie je. Niekto iný zase povedal, že von ma pustia, ale až o pol dvanástej, lebo taký je poriadok.  Ja som do pol dvanástej čakať nechcela, chcela som ísť preč hneď. Vrátila som sa na chvíľu dovnútra a tam sa pripravovali jedlo pre celú tú veľkú skupinu ľudí. Ľudia tam sedeli a ponúkali si nejaké knihy. Dokonca tam bolo malé bábätko, ktoré sa iba batolilo a nevedelo rozprávať, ale podarilo sa mu niekomu predať knihu a tak sa celé šťastné so žiariacou tvárou preplazilo ku svojej matke a naznačovalo jej, aké bolo úspešné. Keď som znovu vyšla von, volali ma, aby som si ku nim sadla, a jeden kamarát mi povedal, že môžem odísť a môžem žiť ako chcem, a kedykoľvek sa rozhodnem, môžem sa ku nim vrátiť a pridať sa, oni tam budú stále.

Kto rozumie reči snov, nebude mať problém pochopiť tento obraz. Cenou za krásny slnečný výhľad sú dve veci - nevšímať si, že sa niekto kúsok odo mňa dusí, veď on si zvykne (alebo aj nie, ale prečo by som sa tým mala trápiť keď ja som si už svoje oddrela kým som sa na toto miesto dostala). A druhá - neriešiť to, prečo niekto iný určuje pravidlá, kedy je možné prechádzať cez neviditeľnú bariéru, predávať tie správne knihy (alebo aspoň čítať), hlavne, že sa môžem hriať na slnku a cíti sa príjemne, veď tí ľudia okolo mňa sú vlastne dobrí a nič im nechýba.

Problém je iba ten, že človek nebol stvorený na to, aby bol šťastný - nie za takúto cenu. Ano, okamihy šťastia sú fajn, ale iba na to, aby sme boli pripravení ísť tam von, a potýkať sa s tým, čo nás tam čaká. Sme stvorení na to, aby sme bojovali so sebou a aj s tým, čo je okolo nás. Frodo tiež mohol zostať doma v Hobitíne a jesť šesťkrát denne namiesto toho aby sa plahočil hladný a smädný cez pustatinu Mordoru a riskoval svoj život pre nejaké bytosti, ktoré v živote ani nevidela a ani neuvidí. Dokonca mohol by šťastný až do konca svojho života (ktorý by nastal onedlho, keďže svet mal namále).

Ano, jedna pravda tu je: je to iba záležitosť nášho osobného rozhodnutia. Môžeme si zvoliť cestu namáhavejšiu, ale pravdivú, alebo cestu menej namáhavú, ale klamlivú. Je to na nás. Od istého momentu môže každý povedať: je to len a len tvoja vina. Ja však viem jedno: že účty budeme skladať nie z toho, koľko kníh o šťastí sme predali a napísali, a koľko krásnych výhľadov a slnečných dní sme si užívali s tými, ktorých máme radi. Budeme ich skladať z toho, koľko prekážok sme prekonali a koľkým ľuďom sme podali liek, keď sa dusili, a koľkým sme umožnili ísť von slobodne, kedy chceli práve oni a nie naše otrocké pravidlá. To, že to bolí, je jasné každému, kto už urobil rozhodnutie a vydal sa na cestu. Učíme sa len vtedy, keď vyjdeme zo zóny komfortu a vyskúšame si to, čo sa nám dovtedy zdalo nebezpečné a bolestné. Ten, kto sa nechá oklamať predstavou umelého šťastia, sa ňou môže opájať dosť dlho. Zaplatí však tým najdôležitejším: svojou dušou. Ja si ju radšej ponechám a budem ju brúsiť a spracovávať kým to bude možné. A každému, kto bude v pokušení je zapredať, o tom poviem, aj ked rozhodnutie je naozaj len na ňom samotnom.

------------------

Ale ak by ste náhodou poznali nejakého fajn gaya, alebo aj dvoch, čo by mi prišli pokopať záhradu, čo som na jeseň nestihla, možno svoj postoj prehodnotím a dokonca aj stiahnem tento článok, aby som neprovokovala...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?