Vyhodiť či nevyhodiť.. to je otázka

Autor: Viera Šimkovičová | 1.2.2013 o 10:13 | (upravené 1.2.2013 o 11:11) Karma článku: 8,39 | Prečítané:  1289x

Závislý človek.. gambler...alkoholik...vyhodiť ho na ulicu, rozviesť sa či sa obetovať? Nie sú to ľahké otázky  každý si na ne hľadá odpoveď pomaly a ťažko. Najdôležitejšie zo všetkého sa mi zdá, neponúkať ani jednu z alternatív ako "zaručene zázračný recept" ktorý určite zaberie a bude fungovať rovnako pre každého.

Čítala som knihu : "Matka Davida S...." ktorú citovala v diskusii pod Hiraxovým článkom bayerka. Je to príbeh matky, ktorá rieši novú životnú situáciu: závislosť svojho syna na drogách. Popisuje svoje vlastné pochybnosti, záchvaty riešenia synových problémov, od toho ako mu nosila jedlo a upratovala jeho drogové blrohy, ako sa hádali s manželom prečo to jeden robí a druhý nie, aj to ako sa nakoniec sama zrútila a musela pochopiť, že zodpovednosť za svoj život nesie do veľkej miery jej syn sám. Bolo tam niekľko scén presne toho typu, ako ho na radu terapeuta nepustili do domu, nechali ho odísť a podobne. Sú to situácie, ktoré je veľmi ťažké hodnotiť zvonka. My nie sme USA, kde je bežné ( ospravedlnujem sa ak je to stereotyp) že 18 ročné deiťa naozaj musí odísť z domu a starať sa samé o seba. Máme inú kultúru a možno aj to si treba uvedomiť, že taktéto riešenia prichádzajú od niekiaľ, kde je to predsa len všetko zariadené trochu ináč.

Slovenská kultúra je výrazne postavená na pripútanosti k pôde, k miestu bydliska. Málokto z nás funguje ako v USA, kde je sťahovanie za prácou bežné a ľudfia vystriedajú niekoľko domov a bydlísk počas svojho života. My žijeme v domoch, ktoré často vlastnoručne stavali naši predkovia a naši rodičia pevne dúfajú že dom aj ostane v rukách najbližších príbuzných. Možno aj preto to vyhadzovanie detí na ulicu nie je tak celkom naša šálka kávy.

Pracovala som na protialkoholickom oddelení a viem, že mnohí pacienti hovorili, že KEBY ich bola rodina skôr pritlačila, boli by im možno skôr pomohli, boli by oni sami prestali skôr piť... faktom však je, že toto hovoria tí, ktorí sa liečili, chceli liečiť, a možno - neviem v akom vysokom percente - aj následne abstinujú. Reálne je potrebné povedať, že v zlatých časoch najvššej úspešnosti protialkoholickej liečby systémom komunity, pracovnej a režimovej terapie a psychoterapie bola táto úspešnosť asi 10%- pragmaticky však primárka konštatovala že skôr tak 7,5% pacientov, prijatých do liečebne, bolo po absolvovaní trojmesačnej liečby schopných abstinovať. Mnohí z nich naozaj nastúpili na iečenie iba preto, že konečne manželka podala o rozvod, či zamestnávateľ prestal kryť ich absencie a dal im výpoveď. Mladí ľudia závislí na drogách boli vtedy raritou, bolo to obdobie keď ešte iba nabiehala táto nová forma závislosti a liečby.

Poznám rodiny, kde sú manželia rozvedení, a napriek tomu bývalá manželka a deti stále ťahajú otca z alkoholických ťahov, pretože nemá nikoho iného a keby to nerobili, pravdepodobne by už pri nejakom ťahu aj zomrel. Nedá im to a nenechajú ho v takom stave samého. Viem to pochopiť, tak úplne obyčajne, pretože ... ale treba to vôbec vysvetľovať?

V dnešnom svete sa objavil trend: buďte šťastní, máte právo na svoje šťastie, hľadajte si svoju cestu. Matka Davida S šťastná nebola. Vedela nájsť v sebe silu, aby situáciu zvládala, vedela nájsť v sebe schopnosť dozrieť a do istej miery úspešne podporiť svojho syna (možno sčasti dodržiavaním pravidiel, ktoré spomína Vlado) aby sa liečil. Koľko podobne sa snažiacich matiek to však nedokázalo, nie preto že by samé zlyhali, ale možno preto lebo to percento úspešnosti je proste oveľa menšie než by sme radi videli, a preto, lebo závislosť je ťažká choroba a často je smrteľná - to sa asi nedozvieme. Tieto matky obvykle knihy nepíšu...

Pre mňa osobne je cieľom života rásť a múdrieť a byť schopná čoraz väčšieho súcitu - v zmysle ľudského spolucítenia a podpory- voči ľuďom v rôznych situáciách. Pocity šťastia bývajú sprievodným pocitom ktorý občas potvrdí to, že ideme správnou cestou, ale nie sú samy osebe cieľom. Napokon, ten, kto hľadá iba šťastie, ho často nájde v podobe ilúzie práve v tom šťastí umelom: v drogách, alkohole, či občasných výhrach na automatoch.

Podporím každú ženu, ktorá hľadá cestu, ako vyslobodiť seba a deti z bludného kruhu spoluzávislosti, ktorou ochorejú všetky rodiny so závislým členom. Podporím a chápem ale aj tú, ktorá verí, že raz to bude lepšie, že má povinnosť voči svojmu manželovi (či opačne) a že možno raz práve jej partner (partnerka) bude môcť povedať:dostal som sa z toho vďaka tomu, že to moja žena so mnou vydržala. Alebo ten mladý človek povie, že po rokoch je rád, že má rodinu, ktorá ho nezavrhla a ktorá ho podržala v jeho najťažších chvíľach.

Sama som neraz povedala ľuďom: ide o vaše zdravie, dajte si pozor, neriešte to takto. No často som počula aj odpoveď, pred ktorou nutne musím kapitulovať, ak je opravdivá: čo ma nezabije, to ma posilní. Zlvádla som už všeličo, a verím, že zvládnem aj toto. V takých chvíľach cítim, že to nie je do vetra, a že nemožno brať tomu človeku jeho "obetu" pretože on sa pre ňu rozhodol sám, slobodne, a je odhodlaný v nej vytrvať. Obdivujeme ľudí, ktorí prežili peklo koncentračných táborov a našli v ňom dokonca zmysel života, obdivujeme ľudí ktorí sa starajú o starých či chorých na rakovinu. Ja verím, že treba obdivovať aj tých, ktorí prežívajú peklo závislosti, a hoci vidme že občas tápajú, nepúšťajú svojho blízkeho k vode a sú ochotní ísť až po hranicu... ktorú si určia iba oni sami.

Jediné, čo nám občas chýba, nech už sa prikloníme ku ktorémukoľvek riešeniu, je rešpekt ku slobode človeka, ktorý sám a jediný pozná svoj život a vie, ako má usporiadané svoje hodnoty, a čomu sa nesmie vnútorne spreneveriť. Ak ho vypočujeme s pokorou, spoznáme, že za tým všetkým je jeho vlastná slobodná duša, a to nám obyvkle i tak zavrie ústa.  Človek je veľký nie v tom, keď  chodí po  výslní a vrcholoch hôr, ale je veľký práve v tom, koľko strmín, priepastí a temných dolín vo svojom živote zvládne a prekoná. Určite Vám prajem dobrých súputnikov na tejto ceste, nech už je akákoľvek a nech už sa zdá akokoľvek divná tým, ktorí sa na ňu pozerajú zvonka. O sile obety snáď niekedy nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?