Keď sme sa so synom po pomerne krátkom a pomerne dramatickom procese rozhodovania sťahovali pred tromi mesiacmi na nové pôsobisko, išli sme pozrieť novú školu a potom aj moje pracovisko. KLen čo sme vystúpili na parkovisku pri hlavnej budove, môj syn sa obzrel okolo seba a hovorí: mamina, tu som bol. Snívalo sa mi presne o tomto mieste už pred niekoľkými mesiacmi. Iba bazén bol na opačnej strane budovy. To je určite znamenie, tu budeme šťastní.
A tá rovnaká rieka? Posledných 13 rokov som trávila svoj život na banskobystrickom sídlisku patriacom do katastra Radvaň. Predposledná zastávka pred mojou prácou sa volá... áno, správne, Radvanská. Kedysi dávno, ke)d začínala moja pracovná kariéra pozíciou brigádničky v SHMU (medzi gymnáziom a prijatím na vysokú školu), cestovala som do svojho prvého zamestnania na Kolibu trolejbusom číslo 203. Tým istým trolejbusom, iba opačným smerom, cestujem do svojej novej práce aj teraz. Čriepky z minulosti sú prítomné v prítomnosti, a uvidíme, ako nasmerujú budúcnosť. Dôležitá je ale určite prítomnosť, a tá je každopádne plná zaujímavých momentov. Aj pocitu, že to nie je tá istá rieka a že za tým, čo zostalo na jej hornom toku, netreba smútiť, iba si to občas možno tak zľahka pripomenúť, keď sa plavíme okolo podobnej skaly...
