Monsignor Bezák, zastavte sa na obed

Autor: Viera Šimkovičová | 7.7.2012 o 21:19 | (upravené 7.7.2012 o 21:48) Karma článku: 11,68 | Prečítané:  1113x

V živote sa všetko mení, no zároveň sa často história opakuje. Dianie okolo odvolania arcibiskupa Bezáka vo mne vyvolalo spomienky z detstva a prenieslo ma k hlbokým pocitom, ktoré som zažívala vtedy. Pre mňa je realitou to, že sa tá situácia od seba ani tak veľmi nelíši.  

V časoch môjho detstva mala moja rodina veľké tajomstvo. Často sme navštevovali naše tetušky v meste pod Zoborom. Ako slobodné sestry často pomáhali našej babičke, a keď sa predčasne pobrala na druhý svet, tak pomáhali aj s výchovou jej troch detí. Ony sa nikdy nevydali, a ako čas plynul, starali sa aj o deti jej detí, teda o nás. Boli to vlastne moje pratety z maminej strany, drobné, statočné žienky, ktoré žili veľmi usporiadaným životom, plným pomoci druhým. Medzi ich koníčky patrilo háčkovanie (sedieť bez práce bolo pre nich hriechom), a háčkovali aj veľa oltárnych pokrývok do kostolov, lemy na ne i na kňazské a miništrantské odevy, a každý týždeň upratovali v kláštornom kostole v Nitre celé desaťročia.

Tým tajomstvom, ktoré tieto tetušky strážili, boli biskupské insígnie tajne vysväteného biskupa Korca, v tom čase prenasledovaného totalitným režimom. Ako by to bolo dnes, si pamatám ten pocit, keď z obrovskej šatníkovej skrine, spomedzi čistých naškrobených plachiet vytiahli plochú škatuľu, a my sme sa mohli pozrieť so zatajeným dychom na biskupský kríž, prsteň a štólu. Nesmeli sme o tom nikomu hovoriť, ale pri nedeľnom stole často spomínali, ako biskup Korec k nim chodil, keď vykladal sudy s naftou, a zastavil sa vždy u nich na nedeľný obed. Bolo vari i viac takých, ktorí s ním sa u nich stretali, a keďže boli slobodné, bez rodiny, a už na dôchodku, neboli také obavy, že by ich štátne bezpečnosť upodozrievala či prenasledovala.

Po revolúcii už insígnie putovali k ich držiteľovi, nemusel ich schovávať u starých tetušiek v obrovskej skrini. Vždy sa potešili, že už ako kardinál, keď náhodou prechádzal autom okolo nich na ulici, dal auto vždy zastaviť, a neopomenul ich pozdraviť a popýtať sa na ich zdravie.

Tak je biskup Korec, symbol prenasledovanej cirkvi, ako som ho vtedy vnímala, spätý s mojím detstvom, a s mojou rodinou, ktorá mu spokytla útočisko v ťažkých chvíľach. Nebude náhodou, že pri sledovní vystúpení arcibiskupa Bezáka, sa mi vynorila táto spomienka. Je v situácii, ked nemá kam "hlavu skloniť" a stal sa, žiaľ, disidentom vo vlastnej cirkvi. Je smutné, že to, čo robil bývalý režim, môže zažiť dnes kňaz, človek, biskup, od svojich vlastných. A nie je jediný, podobne niektorí kňazi a biskupi tajnej cirkvi sa aj po jej oslobodení stali disidentmi a vyhnancami vo vlastnej rodine - cirkvi.

Tak mi teda napadlo, v duchu krásnych rodinných tradícií, z hĺbky duše a tajomstiev, ktoré sme ako deti považovali za posvätné svojim čistými očami a srdciami, bolo by mi cťou poskytnúť aspoň na chvíľu útočisko spravodlivému človeku, ktorého vlastní neprijali a upreli mu miesto v jeho vlastnom domove. Nuž zastavte sa, Monsignor Bezák, niekedy u nás na obed, dvere máte otvorené!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?