Bdelá kóma I

5.8.2008 o 12:51 | Karma článku: 12.83 | Prečítané  6152-krát

Budú to už tri roky odvtedy, čo ma oslovila absolventka jedného z našich kurzov, či by som mohla pomôcť jej otcovi prostredníctvom procesovej práce. Otec mal len málo cez päťdesiatku, pred Vianocami 2004 upadol do kómy v dôsledku hypoxie pri zástave srdca. V tom čase bol v bdelej kóme už viac ako päť mesiacov.

Techniky komunikácie s komatóznymi klientami rozpracovali procesoví terapeuti počas niekoľkých desiatok rokov svojej praxe. Keďže ide o silne zmenený stav vedomia, nemôžeme komunikovať obvyklým spôsobom a štýl komunikácie je potrebné tomuto stavu prispôsobiť. Klientovi sa prihovárame stíšeným hlasom, v rytme jeho dýchania, pri výdychu, pričom môžeme jeho dýchanie sprevádzať jemným dotykom na zápästí alebo inej kostnatej časti tela. Dotýkame sa ho dvoma prstami a bez prerušenia dotyku jemne stáčame pri nádychu a uvoľňujeme pri výdychu. Sledujeme pritom aj jeho iné signály, ktoré považujeme za vstupné brány komunikácie a kontaktu, a reagujeme na ne popisom alebo obyčajným prikývnutím a citoslovcami. Každý signál má byť podporený a zachytený ako potenciálne zmysluplný signál vnútorného života človeka aj v tomto hlboko zmenenom stave vedomia. Toto bola základná technika, ktorú som poznala z výcviku v procesovej práci.

Musím povedať, že napriek mojim vastným skúsenostiam pri kontakte s ťažko postihnutými, napriek skúsenostiam s kurzami orientovanými na zážitky blízke smrti – Hemi-Sync – Cesta domov (vyvinuté Monroe Institute USA, v spolupráci s Elisabeth Kubler-Ross) objavila sa u mňa dosť silná hranica k tejto práci spojená s obavami či situáciu zvládnem. Nevyplávala síce na povrch v rozhovore s dcérou, ale v sekundárnych procesoch – dvakrát som dohodnuté stretnutie odložila, kvôli silnej únave a naliehavej pracovnej záležitosti, a pred prvým stretnutím som mala naozaj veľký strach, ako to celé bude prebiehať. Obávala som sa fyzických sprievodných znakov, v akom telesnom stave klienta nájdem, ale aj emocionálnej záťaže pri takejto práci. Zároveň som si uvedomovala, že je to výzva, pri ktorej môžem zúročiť svoje schopnosti v novej situácii.

Moje obavy sa nenaplnili. Na lôžku som našla mlado vyzerajúceho muža, bez napojenia na prístroje, síce s tracheostómiou, ale diskrétne prekrytou čistým obväzom. Dcéra, ktorá prišla so mnou, sa mu milo prihovárala, natrela ho mastičkami a osviežila aj jeho vankúš sprejom. Ležal na chrbáte, ruky a nohy mal podložené – práve prebehlo polohovanie, v ľavej ruke mal valček z obväzov. Oči mal otvorené, blúdili dookola, mal výraznú mimiku – zdvíhalo sa mu obočie, pošklbávalo mu kútikom úst, taktiež nohou a rukami. Keď ma dcéra k nemu pustila, pozdravila som ho, povedala som ako sa volám, že chcem s ním nadviazať kontakt a sledovať, čo sa s ním deje. Vyslovila som svoje presvedčenie, že všetko, čo sa deje, má svoj význam a ten má aj jeho stav, a že budeme spoločne hľadať spôsob, ako sa v ňom zorientovať. Dýchal hlasno a namáhavo, dokonca posteľ pri každom jeho nadýchnutí buchla do steny nad záhlavím.

Popísala som, čo idem robiť a použila som štandardný spôsob sledovania rytmu dýchania jemným stláčaním na pravom lakti, ktorý bol pre mňa najlepšie dostupný. Bola som otvorená sledovať, čo sa deje, mala som ale aj potrebu „vypovedať“ pre jeho vnímajúcu dušu dôležité veci o jeho stave. Skúsenosti ľudí, ktorí sa z kómy prebrali, totiž poukazujú na to, že počas tohoto stavu boli schopní vnímať a pamatať si čo pri nich ľudia rozprávajú. Pri stláčaní lakťa som do rytmu dýchania hovorila, že je na rázcestí, kde sa môže rozhodnúť ísť ktorýmkoľvek smerom, buď sa vrátiť do bežného života, alebo pokračovať ďalej v inej forme bytia. Keďže aj jeho rodina si primárne veľmi želala, aby sme mu pomohli vrátiť sa, vyjadrila som presvedčenie, že sa dejú aj neobvyklé veci a že má schopnosť obnoviť činnosť svojho mozgu, ak si to želá. Jeho chrčivý a trhaný dych sa pomaly ukľudňoval, na každú zmenu signálov, ktorú som zaregistrovala, som reagovala hm, ano, a to aj na jemné pohyby okrajov pier a viečok očí.

Pri sledovaní signálov komatózneho pacienta používame v procesovej práci takzvaný otvorený prístup. Nevieme, čo presne sa v danom človeku a v jeho vnímaní odohráva, ale vychádzame z predpokladu, že rôzne druhy signálov - vizuálne, auditívne, telesné aj pohybové - nám umožňujú kontakt s vnútorným svetom človeka bez toho, aby sme museli poznať obsah jeho prežívania. tento prístup využívam aj v práci s klientmi s postihnutím, ktorí nepoužívajú verbálnu komunikáciu. Pomocou sledovania spätnej väzby- odozvy na naše intervencie- môžeme potom usudzovať, že sme "na správnej stope" a zachytili sme signál, hovoriaci o tom, že náš klient naozaj niečo vníma v podobe zrakových či sluchových vnemov, alebo prežíva rôzne telesné pocity.

Získala som dve jasné odozvy – v otvorenom prístupe som mu popísala, že môže niečo vnímať, ak niečo vidí, nech sa na to pozerá, ak niečo počuje, nech to počúva, a ak niečo cíti v tele, nech to sleduje, aké to je. Keď som to znovu opakovala, pri mojom rozprávaní o vizuálnom kanále jeho oči zrazu zastali v polohe vľavo hore. To bola forma spätnej väzby. Povedala som, ano, to je ono, pozrite sa na to, zotrval tak  hodnú chvíľu. Podpora takéhoto signálu je forma jeho potvrdenia a zosilnenia, ktorá umožní klientovi zorientovať sa v rôznych chaotických podnetoch ktoré jeho mozog nedokáže patrične zatriediť.

Pri popisovaní jeho stavu, keď som hovorila že verím, že je tu prítomný, ale nemá možnosť komunikovať s nami bežným spôsobom, začal sa zrýchľovať jeho pohyb úst, akoby artikuloval nepočuteľné slová. Povedala som, ano, chceli by ste nám toho veľa povedať, a on vydal neartikulovaný zvuk, ktorý, ako som sa dozvedela následne od jeho dcéry, nikdy predtým od neho nepočula. Jeho ruka reagovala množstvom zášklbov, ktoré ani nebolo vidno, ale pri mojich prstoch položených na jeho lakti, som cítila rýchle pohyby svalov po oboch stranách lakťovej kosti. Potvrdzovala som ich jemným dotykom prstov. pričom zášklby jeho celého tela sa postupne ukľudňovali a búchanie záhlavia postele postupne stíchlo.

Necítila som žiadny smútok ani depresiu (ktorú som očakávala), práve naopak, cítila som veľkú radosť. Jeho dýchanie i prejavy sa pomaly skľudňovali, vyzeralo to ako únava. Keď som povedala, že o chvíľu odídem, na moje veľké prekvapenie pokrútil hlavou. Odchádzala som s povzneseným pocitom, ktorý nasvedčoval sčasti aj tomu, že som prekonala veľkú hranicu a vydala sa na veľké dobrodružstvo sprevádzania ľudí, ktorí sú blízko smrti.  

Hlavné správy

TECH.SME.SK

Desať otázok, na ktoré musíte vedieť deťom odpovedať

Prečo je nebo modré, ľudia zívajú a voda je mokrá. Prečítajte si vedecké odpovede na zvedavé detské otázky.

NEKROLÓG

Uzdravil Demitru pred Vancouverom, vo svojom fachu bol špičkou

Vladimír Lupták bol lekárom Slovana a hokejistov Slovenska.

Z DOMOVA

Za veľkou mlákou hľadali státisíce Slovákov americký sen

Pred sto rokmi sa zavŕšila veľká vlna vysťahovalectva.


Už ste čítali?