Scott Peck, psychiater a psychoterapeut, autor svetového bestselleru Dále nevyšlapanou cestou, ktorý vo svojej mnohoročnej praxi a literatúre spája duchovný rast človeka s jeho rastom osobnostným, vzťahovým aj spoločenským, považuje takýto pohľad na manželstvo za jeden z najčastejších dôvodov nešťastných manželstiev. Ak partneri vidia v tom druhom niekoho, kto má byť zárukou ich šťastia, takýto vzťah skôr či neskôr stroskotá na fakte, že nikto z nás nemôže urobiť šťastným toho druhého. Každý z nás nesie zodpovednosť za svoje šťastie sám, a jedine zrelý človek, ktorý pozná vlastnú zodpovednosť za svoj život, a teda nesie zodpovednosť aj za to, ak šťastný nie je, má šancu niečo na tom zmeniť a nerobiť zodpovedným za svoje pocity tých druhých.
Biblické slová „preto človek opustí otca i matku...“ majú oveľa hlbší význam, ako dať partnera v rebríčku vzťahov pred svojich rodičov. Manželské či partnerské splynutie v jednote je tajomstvo, ktoré sa nevytvára rýchlo ani krátkodobo. Znamená aj opúšťanie modelov, spôsobov myslenia, výchovných praktík, ktoré sme prebrali aj nevedomky zo svojej rodiny. Znamená dozrievanie, ktoré nám umožňuje vidieť rodičov takých ,akí sú, aj s ich chybami a prehreškami voči nám, a naučiť sa im odpúšťať. Niekedy k úplnému pochopeniu rodičovských modelov a ich vplyvu na nás neprídeme vôbec, niekedy k nemu dospejeme až na záver svojho života, keď na vlastnej skúsenosti pochopíme, ako prežívali tieto veci naši rodičia.
Znamená to aj naučiť sa, kedy vo svojom partnerovi vidím svojho rodiča a nie jeho samého, čo vo mne vyvoláva podobné pocity ako som mal voči svojmu rodičovi a tento filter prekrýva realitu vzťahu s tým druhým. Ignác Lepp, jezuita a psychoanalytik, uvádza vo svojich knihách (napr. Psychoanalýza lásky) veľa konkrétnych príkladov, kedy láska či aféra niektorého z partnerov bola ovplyvnená nezrelými mechanizmami prenosu – napríklad domáhania sa lásky od otca, ktorý si ma nevšímal, alebo trucovania voči matke, od ktorej sa nevedel odpútať syn (a natruc materskej figúre, ktorú prenášal na svoju manželku, vstúpil napríklad do mimomanželského vzťahu).
Pre poznanie tých niekoľkých modelov, ktoré ovplyvňujú naše vzťahy a nevedomky nás opantávajú pavučinou neriešiteľných konfliktov (určite neriešiteľných obetavosťou a snahou urobiť druhého šťastným bez podmienok), je potrebné hlbšie poznanie mechanizmov ľudskej psychiky, a to najmä zo sféry nevedomia.
Mladá žena, ktorá nesmierne obdivuje svojho otca, si napríklad vyberie partnera, ktorý mu nesiaha ani po päty, nie je s ním veľmi šťastná, pretože jeho záujmy sa nedajú porovnať so svetom, ktorý jej v rozhovoroch odkrýva jej otec, ale nemusí svojho úžasného otca zložiť z piedestálu, ktorý mu vyčlenila. Ak by si totiž vybrala partnera ktorý by jej otca predstihol, musela by prejsť pomerne bolestným procesom sebauvedomenia, spoznať a konfrontovať sa s otcovými zlými stránkami a odpútať sa od neho, prilnúť k svojmu manželovi. Stará sa o neho obetavo, aj o celú rodinu, ale jedna časť jej bytosti zostáva nezahrnutá - tá, ktorú vyčlenila pre jedinečný vzťah so svojím otcom. Nevie sa však zmieriť ani s priepasťou, ktorú cíti medzi sebou a svojím manželom, pretože ho nemôže obdivovať tak, ako obdivuje svojho otca. Podvedome cíti, že si nevybrala toho správneho partnera, ale len dobrá psychoterapia jej môže pomôcť porozumieť svojmu pocitu nespokojnosti, a prijať svojho životného partnera takého, aký je.
Aká je teda podstata pravej lásky? Je predovšetkým zodpovedná a zrelá. Vie, že nemôže prijať druhého úplne ani bezpodmienečne. Je si vedomá svojich limitov a hľadá rovnováhu medzi vlastnými potrebami a potrebami toho druhého. Má vážne a dôsledné požiadavky na partnera, na to, aby sa snažil o osobný a duchovný rast ako najlepšie dokáže. Má rovnako vážne a dôsledné požiadavky aj na seba. Myslím, že keď Boh dokázal dať svoje požiadavky a podmienky človeku v podobe desatora, je naivný nezmysel očakávať a tvrdiť, že láska v manželstve má byť bez podmienok.
Zrelá láska znesie trenie, ktoré spolužitie v manželstve nevyhnutne prináša. Vie odpustiť, vie sa tešiť zo spoločného, ale aj oslavovať rozdiely medzi partnermi. Znesie obdobia, kedy sa citový život partnerov mení a zdá sa byť druhoradý, a unesie pochybnosti aj smútok, aj dočasné obdobia nedorozumení.
Znamená aj riskovať ťažké konfrontácie s partnerom, keď vidíme, že vo svojom duchovnom raste stagnuje a potrebujem ho upozorniť na chyby, ktoré robí. Znamená to neustále venovať čas a pozornosť partnerovi, svojmu vzťahu a sám sebe. Znamená niesť neistotu a pochybnosti či sú naše rozhodnutia a skutky voči tomu druhému naozaj motivované láskou, alebo sebctvom.
Scott Peck hľadal v skupine účastníkov svojho seminára odpoveď na otázku, čo je pre nich najdôležitejšie v živote. Boli to ľudia po všetkých stránkach úspešní a to tak v manželstve, rodine, ako aj v práci a kariére. Na rozdiel od bežných ľudí, hľadali odpoveď na túto otázku naozaj poctivo, viac ako hodinu. Napospol sa zhodli na jedinej odpovedi: ja sám. Iba človek, ktorý vie, aký dôležitý /á je on sám/ sama, a jeho/jej vlastná schopnosť pracovať na sebe, vie, aké dôležité je dať priestor na prácu na sebe aj tomu druhému.
Zmyslom partnerstva a manželstva je vytvoriť špecifické podmienky, kde dvaja ľudia môžu vedľa seba, spolu, ale každý sám za seba rásť, rozvíjať sa a hľadať svoju cestu k bohu, hľadať rovnováhu medzi spoločenstvom a samostatnosťou, a podporovať na tejto ceste aj svojho partnera. To je tajomstvo a alchýmia manželstva. Pre ľudí, ktorí nehľadajú boha, je tu stále cesta rastu a rozvoja, ktorú môže jeden druhému poskytnúť vo vzájomnom dozrievaní. Hľadanie šťastia je jedna z najčastejších pascí ktorú nám ako prekážku na tejto ceste kladie naša nezrelosť.
Scott Peck, dnes už starší pán, ktorého vlastné manželstvo takmer stroskotalo pred rokmi na nezrelosti oboch partnerov, ale umožnilo im zároveň naozaj pracovať na sebe a vyrásť tak, aby z neho urobili zrelé spoločenstvo dvoch úžasných ľudí, s odstupom rokov hodnotí ako najlepší zážitok a potvrdenie zrelosti svojho vzťahu situáciu, keď sa pri jednej z jeho prednášok poslucháč spýtal jeho manželky: „ten pán je váš manžel?“ A ona odpovedala: „nie, ten pán patrí Bohu.“
